Meno Porges poznáme v Banskej Bystrici predovšetkým vďaka Porges Palote na Hornej ulici. Menej známy je príbeh syna jej stavebníkov. Mór Porges sa vydal za hudbou do európskych miest a neskôr až do Číny. Hrával na koncertných pódiách aj v šanghajskom nočnom klube, vyučoval mladých hudobníkov, skladal a napokon pôsobil ako profesor v Pekingu. Jeho život nás však najprv privádza k Samuelovi a Regine, rodičom, ktorí podporovali jeho vzdelanie a svoje meno spojili s jednou z najvýraznejších bystrických budov.
Ich spoločný príbeh sa začína svadbou vo Vroclave, vtedajšom Breslau. V decembri 1874 tam Samuel Porges uzavrel manželstvo s Reginou Monaschovou. Samuel už v tom čase pôsobil ako advokát v Banskej Bystrici. Regina prichádzala z rodiny kníhkupca Mosesa Monascha. Knihy patrili k prostrediu, v ktorom vyrastala, a neskôr ich nachádzame aj medzi jej osobnými vecami.
Manželia sa zapájali do života bystrickej židovskej komunity. Samuel sa popri advokácii venoval miestnej židovskej náboženskej obci. V roku 1901 ho nachádzame medzi členmi jej zastupiteľského zboru a zastával aj funkciu predsedu obce. Správa z decembra 1912 ho už predstavovala ako jej bývalého predsedu.
Regina mala vlastné podnikateľské aj dobročinné aktivity. Dobové záznamy ju uvádzajú ako majiteľku firmy Strompf & Porges, ktorá vyrábala ocot. Veľa času venovala pomoci druhým. Stála na čele židovského ženského spolku, ktorý podporoval ženy po pôrode, vdovy, siroty či chudobné dievčatá pri vydaji. K spoločnej práci povzbudzovala aj ďalšie ženy.
Dňa 3. júla 1888 sa Samuelovi a Regine narodil syn Mór. Z bystrického chlapca vyrástol hudobník, ktorý ovládal violončelo aj klavír, skladal vlastné diela a odovzdával svoje skúsenosti žiakom. Rodičia jeho vzdelanie podporovali a počas zahraničného štúdia mu hradili školu aj pobyt.

Mór Porges s violončelom. Színházi Élet, 1915, č. 10, s. 19.
Za hudbou odišiel do Kolína nad Rýnom a potom do Lipska. Tam študoval u významného violončelistu a pedagóga Juliusa Klengela. Školské hodnotenia zachytávajú jeho postupné napredovanie: zdokonaľoval tón, techniku aj prednes. Učiteľ neskôr vyzdvihol aj jeho výnimočnú pamäť.
Mór sa pritom do rodného mesta vracal. V septembri 1910 vystúpil na hudobnom večere Madáchovej spoločnosti v Banskej Bystrici. Miestne noviny ho už predstavovali ako violončelistu z Lipska. Bystričania tak mohli počuť, kam sa ich mladý rodák počas zahraničného štúdia posunul.
V tom istom období pripravovali jeho rodičia veľkú stavbu. V septembri 1911 Samuel a Regina spoločne podpísali žiadosť o výstavbu nájomného domu na svojom pozemku medzi vtedajšou Bethlenovou a Beniczkyho ulicou. Práce mal uskutočniť staviteľ Alajos Peierberger. Budovu dnes poznáme ako Porges Palotu.

Porges Palota na dobovom vyobrazení. Zdroj: ŠABB.
Na vtedajšiu Banskú Bystricu išlo o pozoruhodný zámer. Noviny ju nazvali dokonca „mrakodrapom“. Dom dostal elektrický výťah určený na prepravu ľudí aj nákladu, ktorý spájal pivnicu s manzardou. V novembri 1912 ho komisia preskúšala a povolila jeho používanie. V dome vznikali byty aj obchodné priestory a jeho jednotlivé časti sa postupne pripravovali na užívanie.
O pripravovanej podobe Porges Paloty písali noviny Losonci Ujság už v septembri 1911. Ich správa približuje nadšenie, s akým sa o novej stavbe rozprávalo, aj vybavenie, ktoré sa vtedy ohlasovalo.

Preklad: Mrakodrap v Banskej Bystrici
„Bystričania rozprávajú legendy o päťposchodovom nájomnom paláci, ktorý dáva stavať tamojší advokát Samu Porges. Budova bude stáť pri ceste vedúcej k hlavnej železničnej stanici a svojím vonkajším vzhľadom i vnútorným vybavením bude vzorom moderného nájomného paláca. Výlučne byty orientované do ulice so vstupom zo schodiska, samočinný výťah, centrálny telefón, centrálne vysávanie a potrubie na odsávanie odpadu (Vacuum Cleaner) v každom byte, na piatom poschodí zasa koncertná sála: to sú také rozprávkové výhody, akými sa sotva môžu pochváliť aj najmodernejšie peštianske nájomné paláce. Palác bude úplne dokončený v novembri nasledujúceho roka a príznačné je, že všetky pomerne lacné byty sú už prenajaté.“
Dokončovanie Porges Paloty sa však v rodine stretlo aj s bolestnou stratou. Regina zomrela 7. októbra 1912 vo veku 57 rokov. Horné poschodia domu mali povolenie na obývanie už od augusta, ďalšie časti ho však dostali až od novembra. Regina sa teda dožila pokročilej fázy výstavby a povolenia na užívanie časti domu, novembrového dokončovania sa však už nedočkala.
V decembri sa Samuel zúčastnil na spomienkovej slávnosti venovanej svojej manželke. V zasadacej miestnosti židovskej náboženskej obce znel zborový spev a príhovory pripomínali Regininu pomoc druhým aj znalosť židovskej literatúry. Erzsi Tyrolerová predniesla báseň so židovskou témou, ktorú napísala Regina.
Samuel žil aj v nasledujúcom roku. Ešte 20. januára 1913 sa osobne zúčastnil na súpise Regininej pozostalosti. Prežil teda aj novembrové dokončovanie Porges Paloty. V Banskej Bystrici sa už roky traduje tvrdenie, že sa dokončenia paláca nedožil ani jeden z manželov. Zachované záznamy však ukazujú, že príbeh rodiny bol iný.
Mórova hudobná cesta medzitým pokračovala v Lipsku, kde na jar 1913 ukončoval štúdium na konzervatóriu. Julius Klengel ocenil, ako zvládol náročný koncert na verejnej skúške, a považoval ho za pripraveného na samostatné vystupovanie. Hudobná tlač si všimla jeho teplý tón, spevnú hru a technickú zručnosť. Pod menom Porges, neskôr aj Porgé, pokračoval v umeleckej dráhe.
Aj na konci lipského štúdia sa v jeho dokumentoch znovu objavuje rodné mesto. Keď konzervatórium 5. apríla 1913 odosielalo Mórovo vysvedčenie, poslalo ho doporučene do Banskej Bystrice.
Ďalšia časť jeho života sa spojila s Budapešťou. Koncertoval tam aj s klaviristkou Hildou Kendeovou, ktorá sa stala jeho manželkou. Spoločne účinkovali na dobročinných podujatiach. Mór pred publikom vystupoval aj s vlastnými skladbami. Dobová recenzia opisuje, ako svojou virtuozitou strhol poslucháčov a aký úspech mal jeho Turecký tanec. Hilda v tom istom programe zahrala Beethovenovu sonátu a Móra sprevádzala na klavíri.

Preklad výstrižku
„Violončelista Mór Porgesz svojím rozmanitým repertoárom predviedol violončelové umenie v jeho najdokonalejšej podobe. Porges hrá na violončele istou rukou a s obdivuhodnou vyzretosťou. Na tomto nevšednom nástroji dokáže pôsobivo vyjadriť jemné a poetické nálady. Svojou virtuozitou neraz strhol publikum. Mimoriadny úspech mal najmä s vlastnou skladbou Turecký tanec, v ktorej ako znamenitý skladateľ preukázal iskrivú nápaditosť.
Klaviristka Hilda Kendeová zahrala Beethovenovu sonátu cis mol s hlbokým precítením a veľkým účinkom. Aj ako klavírna sprievodkyňa Móra Porgesa preukázala veľkú skúsenosť a obdivuhodnú prstovú techniku. Veríme, že sa s touto umelkyňou ešte viackrát stretneme na pódiu koncertnej sály.“
Neskôr Mór pôsobil v Nemecku, účinkoval v rozhlase a vyučoval hudbu. Jeho meno nachádzame aj v lipských rozhlasových programoch. Roku 1931 do nich popri klasickom repertoári zaradili jeho vlastné skladby Air, Gavotte a Mückentanz — Komárí tanec. V Berlíne učil klavír, violončelo, hudobnú teóriu aj kompozíciu.
Jeho rodinný život sa v priebehu rokov menil. Neskoršou partnerkou sa stala Frieda Lehmannová, s ktorou ho napokon spojil aj útek z Európy. V roku 1939 Mór, Frieda a jej sestra Johanna opustili nacistické Nemecko a loďou Conte Rosso dorazili do Šanghaja.
V čínskom prístavnom meste mal jeho hudobný život mnoho podôb. Pod umeleckým menom Morini vystupoval aj ako zábavný hudobník. V máji 1940 ho reklama nočného klubu Blue Paradise v štvrti Hongkew uvádzala medzi piatimi členmi súboru Blue Boys. Popri koncertných sálach tak k jeho pôsobeniu patrilo aj prostredie nočných podnikov.
Pokračoval tiež vo vyučovaní. V septembri 1940 oznámil otvorenie vlastnej hudobnej školy na Route de Siéyès 511 vo Francúzskej koncesii. Ponúkal výučbu klavíra, huslí, violončela a hudobnej teórie, ale aj prípravu spevákov s klavírnym sprievodom a komornú hru. V Shanghai American School viedol hudobné oddelenie i školský orchester.
Zapájal sa aj do kultúrneho života židovských utečencov. Spolupracoval so spolkom European Jewish Artist Society a s klaviristkou Miriam Magasinerovou predvádzal hudobné ukážky pri prednáške Alfreda Dreifußa o cirkevnej hudbe a oratóriách. Roku 1943 účinkoval na koncerte tohto spolku v klube Jewish Club.
K jeho šanghajským aktivitám patrí aj nečakaná športová epizóda: v roku 1941 sa zapojil do futbalového zápasu umelcov proti novinárom na ihrisku Kinchow. V príbehu violončelistu, ktorý sa k nám prihovára najmä zo školských záznamov a koncertných programov, je to drobný pohľad na jeho život mimo hudobného pódia.
Hral európsku klasiku, vlastné skladby a zapojil sa tiež do podujatia venovaného čínskej hudbe. V jeho programoch nachádzame Modlitbu, Uspávanku či skladbu venovanú pamiatke Johanna Sebastiana Bacha. Upravil aj Bruchovo Kol Nidrei. Dobový šanghajský almanach na roky 1946/47 ho medzi tamojšími umelcami predstavil ako všestranného hudobníka a violončelistu.
K jeho šanghajskému životu patrili aj večery, na ktorých sa stretávala miestna maďarská spoločnosť. Na oslavu maďarského národného sviatku 15. marca 1940 bol ohlásený medzi účinkujúcimi spolu so spevákmi, klaviristami a huslistom. Po hudobnom programe mala nasledovať spoločná večera a tanec. Aj takto sa v ďalekom meste prepájali hudba, dobročinnosť a spoločenský život.
The North-China Daily News, 15. marca 1940, s. 9. Výrez zo správy Hungarian National Day.
Preklad šanghajského výstrižku
„Po recitácii pána F. Gmehlinga vystúpia títo umelci: klaviristka Ibolya Szlotovsky-Feher, tenorista Erno Krasso, violončelista Mor Porge a huslista Nandor Adler. Sprevádzať ich budú princezná Nadine Leuchtenberg-Beauharnais a Frigyes Schiller. Večeru, ktorá je zahrnutá v cene vstupenky, pripravia maďarské dámy. Potom bude nasledovať tanec pri hudbe Schillera a jeho orchestra. Výťažok z tohto večera bude venovaný na dobročinnú činnosť Maďarskej spoločnosti.“
Hudba zostala jeho povolaním aj po vojne. V apríli 1946 vystúpil ako klavírny sólista na výročnom koncerte orchestra štyridsiatich piatich čínskych hráčov na ústnej harmonike. V jeho programe zazneli Lisztove skladby aj pochod Ernőa Dohnányiho. Bystrický rodák tak pred publikom ukazoval aj svoje klaviristické umenie.
Roku 1947 ho povolali za profesora na National College of Fine Arts v Pekingu. Učil violončelo, komornú hudbu a solfeggio, teda hudobný sluch a spev z nôt. K jeho povinnostiam patrili aj mesačné komorné koncerty s kolegami. Dňa 15. júna 1947 vystúpil pred pekinským publikom ako sólista a noviny jeho prijatie opisovali veľmi priaznivo.
Od chvíle, keď lipské konzervatórium posielalo jeho vysvedčenie do Banskej Bystrice, uplynuli desaťročia. Mór medzitým prešiel európskymi mestami, zažil útek pred nacizmom a pokračoval v práci na opačnom konci sveta. V Pekingu sa jeho životná cesta napokon skončila. Podľa LexM zomrel pred 5. septembrom 1948. Frieda ho prežila a v roku 1949 odišla do Spojených štátov.
Mórovo meno dnes pripomína aj pamätný kameň Stolperstein pred domom na Metzer Straße 4 v Berlíne, osadený 14. júna 2024. Na jeho mosadznom povrchu je zaznamenané meno Mór Porgé, rok narodenia 1888 a útek do Šanghaja v roku 1939.

Stolperstein Móra Porgého, Berlín-Wilhelmstadt. Foto: OTFW, Berlin, 1. júla 2024, Wikimedia Commons, CC BY-SA 3.0
Jeho príbeh však patrí aj Banskej Bystrici. Tu sa narodil, tu žili jeho rodičia a sem sa vracal ako mladý hudobník. Manželov Porgesovcov pripomína aj náhrobný kameň na miestnom židovskom cintoríne.
Keď nabudúce pôjdeme okolo Porges Paloty, môžeme si za jej názvom predstaviť Samuela s advokátskou prácou a povinnosťami v židovskej obci, Reginu s jej podnikaním, dobročinnosťou a záujmom o knihy i ich syna Móra. Jeho hudobná cesta viedla ďaleko od rodného mesta. Vďaka zachovaným listinám, novinám a fotografiám sa dnes jeho meno do Banskej Bystrice opäť vracia.
Zuzana Majerová a Ján Solan

