SLOVENSKO 1938 – 1945

CHRONOLÓGIA UDALOSTÍ

30.09.1938
Československá vláda prijala rozhodnutie Mníchovskej konferencie veľmocí o odstúpení Sudet Nemecku. Výsledkom Mníchovskej konferencie bola aj anexia bratislavského predmestia Petržalka a hradu Devín s tamojšou obcou.
06.10.1938
Na zjazde politických strán bola prijatá Žilinská dohoda o autonómii Slovenska.
02.11.1938
Viedenská arbitráž – rozhodnutie Nemecka a Talianska o odstúpení južných území Slovenska v prospech Maďarska, po ktorých nasledovalo zosilnenie protižidovských nálad.
04.11.1938
Ministerský predseda Jozef Tiso nariadil premiestniť nemajetných Židov a Židov bez štátnej príslušnosti zo Slovenska na územia odstúpené v prospech Maďarska.
08.12.1938
Krajinský úrad povolil návrat vysídlených Židov späť domov.
18.12.1938
Za asistencie Hlinkových gárd (HG) sa konali prvé voľby do autonómneho Snemu Slovenskej krajiny. Hlasovať sa mohlo iba za jednotnú kandidátku Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Židia mali vlastné volebné urny.
Január 1939 – Február 1939
Hlinkove gardy organizovali surové protižidovské akcie – najväčšie sa odohrali v Trnave.
05.02.1939
Na veľkej gardistickej manifestácii v Rišňovciach vystúpili radikálni ľudáci Alexander Mach a Karol Murgaš proti vládnemu spôsobu riešenia židovskej otázky (t. j. proti zásade numerus clausus) a za radikálny spôsob riešenia židovskej otázky.
28.02.1939
Členovia slovenskej vlády rokovali v Berlíne s Hermannom Göringom, ktorý prisľúbil hospodársku pomoc pre Slovensko za podmienky, že bude vyhlásené za samostatný štát.
06.03.1939
Predsedníctvo vlády a snem sa rozhodli pre vytvorenie Slovenskej republiky, ale nie pre jej rýchle vyhlásenie.
07.03.1939
Na Slovensko pricestoval nemecký miestodržiteľ v Rakúsku Seyss-Inquart, ktorý naliehal na okamžité vyhlásenie samostatného štátu.
09.03.1939 – 10.03.1939
tzv. Homolov puč: české vojsko obsadilo Slovensko, keď predtým prezident ČSR Emil Hácha zbavil funkcií takmer všetkých členov slovenskej vlády a ustanovil novú vládu.
13.03.1939
V Berlíne rokoval Jozef Tiso a Ferdinand Ďurčanský s Joachimom von Ribbentropom a Adolfom Hitlerom, ktorý naliehal, že ak nebude hneď vyhlásená samostatnosť, ponechá Slovensko, aby ho obsadilo Maďarsko.
14.03.1939
Slovenský snem aklamáciou (povstaním poslancov z miesta) súhlasil s vyhlásením samostatnej Slovenskej republiky (SR).
23.03.1939
Slovenská vláda podpísala nanútenú Zmluvu o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a SR, ktorá znamenala podriadenosť SR v oblasti hospodárskej, vojenskej a zahraničnopolitickej. Nemecko za to garantovalo ochranu územnej celistvosti SR na 25 rokov.
18.04.1939
Vládou bolo vydané prvé protižidovské nariadenie – o definícii Žida na základe náboženských kritérií a usmernení počtu Židov v niektorých slobodných povolaniach na 4%.
20.06.1939
Vyšlo vládne nariadenie č. 137, ktoré umožnilo vymenovať tzv. dôverníkov do väčších priemyselných, obchodných a remeselných podnikov, čo postihlo najmä židovských majiteľov.
21.07.1939
Snem prijal Ústavu Slovenskej republiky, ktorá umožňovala vláde vydávať nariadenia potrebné na udržiavanie poriadku a zabezpečenia záujmov štátu. Ústava zároveň umožnila vláde vydávať nariadenia s mocou zákona, čo sa využívalo najmä pri vydávaní protižidovských právnych noriem.
01.09.1939
SR sa zapojila do práve začatej 2. svetovej vojny ťažením proti Poľsku na strane Nemeckej ríše.
26.10.1939
Snem jednohlasne zvolil J. Tisu za prezidenta SR. Novým predsedom vlády sa stal Vojtech Tuka, predstaviteľ radikálneho krídla HSĽS.
31.01.1940
Vznikla Hospodárska úradovňa predsedníctva vlády (neskôr premenená na Ústredný hospodársky úrad) na čele s ambicióznym Augustínom Morávkom, ktorá sledovala realizáciu hospodárskych protižidovských nariadení.
22.02.1940
Snem prijal Zákon o pozemkovej reforme, kvôli ktorému Štátny pozemkový úrad vynútene vykúpil a skonfiškoval pôdu židovským vlastníkom.
25.04.1940
Snem prijal Slovenskej republiky zákon č. 113/1940 Sl.z., tzv. prvý arizačný zákon (pozri arizácie)
23.06.1940
Bol nariadením vlády právne sankcionovaný Úrad propagandy, ktorý vznikol už na jeseň roku 1938.
27.07.1940 – 28.07.1940
Salzburské rokovania a následná fašizácia verejného života a zostrenie antisemitskej politiky na Slovensku.
August 1940
Na Slovensko prišiel nemecký poradca (beráter) v oblasti židovskej otázky Dieter Wisliceny.
03.09.1940
Snem z iniciatívy ministerského predsedu V. Tuku prijal ústavný zmocňovací zákon (s platnosťou na 1 rok), ktorý poveril vládu urobiť opatrenia na úplné vylúčenie Židov z hospodárskeho a sociálneho života, keďže z politického života ich plne vyradili už predchádzajúce nariadenia.
16.09.1940
Vyšlo nariadenie o zriadení Ústredného hospodárskeho úradu (ÚHÚ).
26.09.1940
Vyšlo nariadenie o Ústredni židov (ÚŽ), v jej rámci sa postupne sformovala tzv. Pracovná skupina
30.11.1940
Vláda Slovenskej republiky vydala nariadenie č. 303/1940 Sl. z. o židovských podnikoch, nariadenie, tzv. 2. arizačný zákon
02.04.1941
Vyhláška Ministerstva vnútra určila, že budú založené židovské pracovné tábory a strediská
09.09.1941
Vláda prijala nariadenie č. 198/1941 Slov. z. o právnom postavení Židov, tzv. Židovský kódex, ktorý bol vyvrcholením predchádzajúcich protižidovských nariadení, ktoré prijímala počas celého roka trvania platnosti zmocňovacieho zákona.
23.10.1941 – 24.10.1941
Predstavitelia slovenskej vlády boli na „dejinnej ceste” u Führera, kde sa Nemecko zaviazalo „pomôcť” pri riešení židovskej otázky na Slovensku, a Heinrich Himmler oznámil, že v okupovanom Poľsku bude vyčlenený priestor pre vysídlených európskych Židov.
02.12.1941
V. Tuka, ktorý v mene slovenskej vlády (ale bez jej splnomocnenia) súhlasil s násilným vysídlením Židov zo Slovenska do oblastí Generálneho Gubernátu aj s kolonizačným poplatkom (na hradenie „osídľovacích nákladov”) v hodnote 500.- ríšskych mariek, ktorý zaplatí slovenská vláda za každého vyvezeného Žida, rokoval s nemeckým vyslancom na Slovensku Hansom Ludinom.
03.03.1942
V. Tuka oznámil slovenskej vláde, že Židia budú násilne deportovaní a odôvodňoval to ich pracovným nevyužitím na Slovensku a následnou potrebou poskytnúť ich ako pracovnú silu Tretej ríši.
25.03.1942
V tento deň bol protizákonne vyslaný prvý transport z Popradu (1000 mladých žien a dievčat zo Šarišsko-Zemplínskej župy) do nemeckých koncentračných táborov – začala sa prvá etapa deportácií Židov zo Slovenska, pod názvom Akcia Dávid.
11.04.1942
Začali sa realizovať tzv. rodinné deportácie – prvý rodinný transport bol vyslaný zo stanice v Trnave.
15.05.1942
Snem prijal Ústavný zákon o vysťahovaní Židov, ktorý dodatočne legalizoval deportácie.
20.10.1942
Skončila 1. etapa deportácií (postihla do 58.tisíc Židov zo Slovenska), posledný transport odišiel zo Žiliny.
1943
Radikálni činitelia HG vedení A. Machom a nepriamym tlakom podporovaní nacistami, sa snažili obnoviť deportácie Židov. Vláda v podstate súhlasila, ale po protestoch i zo strachu, aké budú mať transporty do vyhladzovacích táborov dôsledky po skončení vojny (z morálneho i medzinárodnopolitického hľadiska), neodišiel zo Slovenska ani jeden transport.
1943
Nemecký poradca pre riešenie židovskej otázky Dieter Wisliceny odišiel zo Slovenska.
21.03.1943
Vo všetkých kostoloch na Slovensku bol čítaný pastiersky list rímsko-katolíckych biskupov, ktorý bol prvým skutočným verejným protestom proti diskriminácii Židov, trojročnému spôsobu riešenia židovskej otázky a proti deportáciám. Ako prvý legálny protest sa zastával židovskej pospolitosti ako takej, a nielen konvertitov (tzv. „židokatolíkov” – Židov, ktorí konvertovali na katolícku vieru).
01.10.1943
Ministerstvo vnútra nariaďuje svojmu 14. oddeleniu „čo najprísnejšie postupovať proti Židom”, ale úrady nedodržiavali dôsledne plnenie týchto protižidovských nariadení.
1944
Zanikla Ústredňa Židov
Apríl 1944
Z Osvienčimu utiekli dvaja Židia (prví utečenci z Osvienčimu podali svoje správy už v roku 1942) pôvodom zo Slovenska, ktorí o tomto koncentračnom tábore podali významnú podrobnú správu (pozri Správa A. Wetzlera a R. Vrbu).
Máj 1944
Po obsadení Maďarska nemeckou armádou, sa začali neobyčajne surové deportácie maďarských Židov, ktoré mal vyslanec H. Ludin koordinovať s deportáciami zo Slovenska, ale slovenská vláda na výzvu spolupracovať nereagovala.
30.07.1944
Bolo paradoxom, že práve A. Mach ako jeden z hlavných organizátorov a iniciátorov deportácií Židov vyhlásil: „ak si to Židia svojim chovaním nezapríčinia, nevysťahujeme ich”.
29.08.1944
Nemecké oddiely vstúpili na slovenské územie a následne na to vypuklo Slovenské národné povstanie, židovské pracovné tábory boli rozpustené a mnohí Židia sa zapojili do povstaleckých akcií.
September 1944
Na Slovensko pricestoval nemecký „expert“ na židovskú otázku SS-Hauptsturmführer Alois Brunner.
September 1944
Nová vláda na čele so Štefanom Tisom začala iniciatívne sústreďovať všetkých Židov (okrem absolútne nevyhnutných osôb – lekárov a pod.) do bývalého pracovného tábora v Seredi s cieľom izolovať a koncentrovať ich pre hospodárske potreby, nie obnoviť deportácie.
30.09.1944
Začala druhá etapa deportácií zo Slovenska, ktorá bola plne z iniciatívy a v réžii nacistických okupačných orgánov.
04.10.1944
Š. Tiso tlmočí stanovisko vlády, že vláda si neželá ďalšie transporty, nacisti to však nerešpektujú.
01.11.1944 – 31.01.1945
Po obsadení Banskej Bystrice (27.10.1944) nemeckými okupačnými vojskami prebehli v stredoslovenských obciach Kremnička a Nemecká najbrutálnejšie masové vraždy (vyše 1600 obetí) na našom území. Okrem partizánov tu boli popravení aj rasovo prenasledovaní obyvatelia (Židia, Rómovia).
31.03.1945
Zo Slovenska odišiel posledný transport Židov. Skončila sa druhá etapa deportácií, ktorá zasiahla približne 13. tisíc židovských obyvateľov
04.04.1945
Bratislava bola oslobodená.
01.05.1945
Celé územie Slovenska bolo už obsadené oslobodzovacími vojskami.

Zdroj: www.holokaust.sk