Roš Chodeš a teda Novmesiac (doslov. Hlava mesiaca, tj. jeho začiatok), hral v judaizme v predexilnej dobe veľmi významnú úlohu. Jeho slávenie malo biblický pôvod (Nu 10.10) a jeho dôležitosť spočívala v jeho pomoci presného stanovenia jednotlivých sviatkov.

Podľa Mišny (BT, RH 1.7), svedkovia Mladého Mesiaca na oblohe tesne po Nove, oznamovali tento fakt kňazom v Chráme, neskôr členom Sanhedrinu. Museli to byť veľmi spoľahliví muží a to najmenej dvaja. Predstavený Sanhedrinu – “nasi” ho potom vyhlasoval v prítomnosti troch svedkov, tiež členov Zhromaždenia (BT, RH 2.5-7).

Podľa Tanachu (Nu 10.10) bol pôvodne ohlasovaný trúbkami (“chacocrot”) a nie šófarom ako sa neskôr zaužívalo.

Z Jeruzalema sa správa o Novmesiaci šírila za pomoci ohňových signálov, až dovtedy, kým nedošlo k falošným signálom od Samaritánov. Na to signále nahradili poslovia.

V niektorých častiach diaspory (Egypt) sa Novmesiac slávil vždy dva dni (TB, Bej 4b). Toto a aj neistota o presnosti dátumu sviatkov, sa stalo prameňom diasporného dvojdňového slávenia sviatkov Pésach, Šavuót, Sukkot a Roš Hašana.

Ak sa z meteorologických dôvodov nedal Novmesiac určiť, mesiac mal automaticky 30 dní a za ním nasledujúci 29. Počet plných, 30-dňových mesiacov, muselo byť v roku od 4 do 8. Rok tal mohol mať minimálne 352 dní a najviac 356. Vkladanie 13-teho mesiaca “šeni adar” raz za 2 až 3 roky, bolo teda opodstatnené a dodnes je založené na výpočtoch a je zárukov vyrovnania medzi mesačným a slnečným rokom, aby sa nestalo, že by sa raz, typicky jarný sviatok Pésach slávil v zime, alebo jesenný sviatok Sukkot, súvisiaci so zberom úrody, na jar.

Časom sa začalo uprednostňovať astronomické vyratúvanie presného dátumu Novmesiaca. Bolo to v talmudickom období (4.stor.n.l.), kedy bol zavedený kalendár a nemuselo sa už spoliehať na zrakové svedectvá. Mnohí učenci boli však veľmi striktne namierení proti tejto metóde, pretože, priame pozorovanie Mesiaca považovali, vplyvom symboliky jeho fáz, za viac náboženské. Astronomickou znalosťou výpočtu sa doslova až pohŕdalo. Mesiac totiž svojim rastom parafrázoval “vzkriesenie” a úbytkom “smrť”. Sláva Izraelu, sa tak v dejinách, podobne ako mesačné zázy, nepretržite strieda s úpadkom, avšak, podľa tradície, nakoniec dôjde ku konečnej plnosti.

Dnes sa samozrejme všetci bez problémov vždy spoľahneme na presné astronomické výpočty.

Posledné stopy pôvodného zvyku sa zachovali v liturgickom vyhlasovaní Novmesiaca v synagóge, vždy deň pred prvým dňom nového mesiaca, okrem mesiaca tišri, kedy sa slávi ROŠ HAŠANA.

V liturgii je Boh zmieňovaný ako zhromažďovateľ diaspory a veriaci sa v modlitbách uisťujú o pokračovaní posvätnosti dejín, ktorých naplnením, je príchod Mesiáša.

Modlí sa polovičný Halel, upravená Amida aj Musaf, požehnanie po jedle ako cez pútnické sviatky a ku kriat ha-Tora sa vyvolávajú štyria dospelí muži (4M 28.1-15). Tachnun sa neprednáša, pôst je zakázaný.

Ak pripadne Roš Chodeš na šabat, namiesto tradičnej haftary sa číta z Izajáša (66.1-24).