Klezmer (v jidiš כּלי־זמיר) je hudobná tradícia židovskej diaspóry, ktorá vznikla ako svetská – neliturgická – židovská hudba. Pomenovanie pochádza z hebrejských slov klei (nástroj, nádoba) a zemer (melódia, pieseň), čo možno preložiť ako „nádoba piesne“ alebo „hudobný nástroj“. V jidiš sa slovo klezmer začalo používať aj ako označenie samotného hudobníka – klezmerim boli potulní židovskí hudobníci, ktorí hrali najmä na svadbách, zábavách a ďalších spoločenských príležitostiach. Dnes klezmer označuje nielen samotných muzikantov, ale aj celý hudobný žáner, ktorý je neskrotný, nepotlačiteľný a plný života.
Korene klezmeru siahajú do východnej Európy, konkrétne do oblasti dnešného Poľska, Litvy, Ukrajiny, Moldavska, Rumunska a Bieloruska, kde žila početná židovská populácia v dedinách zvaných shtetl. Klezmer bol súčasťou ich každodenného života, miestnej kultúry i významných udalostí. Hovorilo sa, že svadba bez klezmeru je horšia ako pohreb bez sĺz. Hudobníci často putovali z miesta na miesto a hudba, ktorú hrali, sa šírila naprieč regiónmi – od Lotyšska, Ruska, Srbska a Chorvátska až po Grécko a Turecko. Zmienky o klezmerovej hudbe existujú aj zo Slovenska, napríklad z Bratislavy, a predpokladá sa, že sa hrávala aj na východnom Slovensku a v Podkarpatskej Rusi.
Hudba klezmeru vychádza zo starej židovskej tradície – najmä z melodického čítania Tóry a synagogálnych modlitieb. Vzťahuje sa na emócie – radosť, smútok, hnev – a pokúša sa napodobniť ľudský hlas, najmä hlas kantora. Klezmer používa modálne škály, ktoré majú spoločné črty s arabskou hudbou Blízkeho východu – dórske a frýgické tetrachordy so zvýšenou terciou, príležitostne zvýšenou septimou, či zníženou sextou. Okrem toho bol klezmer silno ovplyvnený východoeurópskou ľudovou hudbou – rómskou, rusínskou, poľskou, rumunskou, maďarskou i balkánskou.
Najčastejšie nástroje klezmeru sú husle, klarinet, kontrabas, cimbal, flauta a veľký bubon. Klarinet sa časom stal dominantným sólovým nástrojom a vytlačil husle z vedúcej pozície. Klezmerové melódie sú prevažne tanečné, napríklad freylekhs (veselý tanec), gas nign (uličná melódia), ale zahŕňajú aj rytmy ako hopke, mazurka, polka, skočná či valčík.
S príchodom židovských emigrantov do USA pred druhou svetovou vojnou sa klezmer dostal aj do Nového sveta. Tam sa prirodzene spojil s americkými hudobnými štýlmi, najmä s jazzom. Tak vznikol americký klezmer – energický, rytmický, často improvizovaný a prispôsobený vkusu novej domoviny. Po druhej svetovej vojne klezmer postupne upadol, najmä pod tlakom populárnejších žánrov ako rock and roll. No v 70. rokoch prišlo tzv. klezmer revival – obrodenie žánru, ktoré ho opäť prinieslo do povedomia verejnosti. Medzi významných predstaviteľov tejto vlny patril napríklad Andy Statman, ktorý prepojil klezmer s bluegrassom.
Vplyv klezmeru presiahol aj do vážnej hudby – inšpirovali sa ním skladatelia ako Leonard Bernstein, Gustav Mahler či George Gershwin. Moderná klezmerová hudba je dnes pestrá a mnohovrstevná – vychádza zo židovských koreňov, no mieša prvky balkánskej, rómskej, jazzovej i francúzskej kaviarenskej kultúry. Zachováva si svoj charakteristický emotívny štýl, no nebráni sa inováciám.
Klezmer a jidiš – jazyk piesní – sú si v mnohom podobné. Jidiš, jazyk východoeurópskych Židov, je plný paradoxov – hoci vznikol už v stredoveku, vlastnú literatúru začal tvoriť až v 19. storočí. Nie je synonymom pre „židovský“, no je neoddeliteľnou súčasťou židovskej kultúry. Podobne aj klezmer – ako napísal americký autor Leo Rosten o jidiš, tak možno parafrázovať aj o klezmeri: je Robin Hoodom medzi hudobnými žánrami – kradne hudobne bohatým, aby obdaroval chudobné vtáčatá, ktoré prvýkrát vyleteli z hniezda.
Ak by sme mali vystihnúť klezmer dvomi slovami, boli by to neskrotný a nepotlačiteľný. Je to hudba, ktorá spája tradíciu a slobodu, bolesť i radosť, minulosť i súčasnosť. Hudba, ktorá rozpráva príbehy bez slov – len melódiou, ktorá prichádza akoby priamo z neba.
Zdroje:
https://bit.ly/klezmerkosice
https://bit.ly/klezmer-musicpress
https://bit.ly/wiki-klezmer