4. november 2026 | Kremnička, Banská Bystrica

Dňa 4. novembra 2026 sme sa zúčastnili pietneho aktu pri Pamätníku obetiam fašizmu v Kremničke, kde sme si uctili pamiatku stoviek nevinných ľudí zavraždených počas druhej svetovej vojny.

Kremnička patrí medzi najtragickejšie miesta našich novodobých dejín. Po potlačení Slovenského národného povstania sa stala miestom masových popráv, pri ktorých prišli o život Židia, Rómovia, partizáni, povstaleckí vojaci, ale aj ľudia, ktorí našli odvahu pomáhať prenasledovaným a postaviť sa na správnu stranu dejín.

Za každou obeťou sa skrýva konkrétny ľudský príbeh. Rodina, domov, sny a život, ktorý bol násilne ukončený. Sú to osudy, na ktoré nesmieme zabudnúť.

Pripomínať si tieto udalosti neznamená iba vracať sa do minulosti. Znamená to uvedomovať si našu zodpovednosť za prítomnosť a budúcnosť. História nám pripomína, kam až môžu viesť nenávisť, predsudky a ľahostajnosť, ale aj to, aký význam má odvaha jednotlivcov, ktorí sa napriek nebezpečenstvu rozhodli pomáhať a zachraňovať ľudské životy.

Na pietnom akte vystúpila s príhovorom aj zástupkyňa Židovskej náboženskej obce Banská Bystrica Zuzana Majerová, ktorá si pamiatku obetí pripomenula nielen v mene židovskej komunity, ale aj ako príbuzná ľudí zavraždených počas holokaustu.

Vo svojom príhovore zdôraznila význam uchovávania historickej pamäti, poznávania osudov konkrétnych ľudí a odovzdávania ich príbehov ďalším generáciám. Pripomenula tiež odvahu tých, ktorí v čase prenasledovania dokázali podať pomocnú ruku druhému človeku.

Ďakujeme organizátorom za dôstojný pietny akt a všetkým prítomným, ktorí si spolu s nami prišli uctiť pamiatku obetí.

Príhovor Zuzany Majerovej

Prednesený 4. novembra 2026 pri Pamätníku obetiam fašizmu v Kremničke v mene Židovskej náboženskej obce Banská Bystrica.

Vážené dámy, vážení páni, milí prítomní,

stojíme dnes na mieste, kde sa pred 82 rokmi odohrala jedna z najtragickejších kapitol našich dejín. Na mieste, kde boli zavraždené stovky nevinných ľudí. Muži, ženy, starí ľudia, deti, dokonca aj nemluvňatá.

Dnes tu však nestojím iba ako zástupkyňa Židovskej náboženskej obce Banská Bystrica. Stojím tu aj ako človek, ktorý na tomto mieste prišiel o vlastnú rodinu.

Aj medzi obeťami Kremničky boli členovia mojej rodiny. Ďalší boli zavraždení v koncentračných a vyhladzovacích táboroch. Z celej našej početnej rodiny prežilo holokaust iba päť ľudí.

A hoci od týchto udalostí uplynulo už 82 rokov, stále si kladiem otázku, ako sa niečo také mohlo stať.

Čím sa previnili deti, ktoré sa chceli iba hrať a spoznávať svet? Čím sa previnili rodičia a starí rodičia, ktorí pracovali, vychovávali svoje rodiny a prispievali ku kultúrnemu a spoločenskému životu miest, v ktorých žili?

Azda len tým, že sa narodili?

Na tomto mieste boli zavraždení Židia, Rómovia, partizáni, povstaleckí vojaci, ale aj ľudia, ktorí sa rozhodli pomôcť iným. Mnohí svojich vrahov nikdy predtým nestretli. Nepoznali sa, nikdy si navzájom neublížili. Napriek tomu boli pripravení o život len preto, že ich niekto označil za nežiaducich.

Keď dnes hovoríme o stovkách obetí, nesmieme zabúdať, že za každým číslom bol konkrétny človek. Mal svoje meno, rodinu, domov, svoje plány a sny.

Niekto naňho čakal. A niekto sa jeho návratu nikdy nedočkal.

Pre mňa nie sú obete Kremničky iba súčasťou historických kníh a archívnych dokumentov. Sú súčasťou môjho vlastného rodinného príbehu.

A dnes tu pred vami stojím aj vďaka tomu, že sa v tomto temnom období našich dejín našli dobrí a odvážni ľudia. Ľudia, ktorí napriek nebezpečenstvu dokázali pomôcť a zachrániť životy iných.

Nebyť ich odvahy, možno by som tu dnes nestála ani ja.

Práve preto vás chcem o niečo poprosiť.

Postavte sa, prosím, vždy na stranu dobra.

Nebojte sa ozvať, keď vidíte nespravodlivosť. Overujte si fakty, čítajte s porozumením a premýšľajte nad tým, čomu veríte a čo odovzdávate ďalej.

Nedovoľte, aby o vašom pohľade na druhého človeka rozhodovali predsudky a nenávisť.

A predovšetkým, počúvajte tých, ktorí ešte môžu rozprávať.

Máme možno posledné príležitosti osobne hovoriť s ľuďmi, ktorí prežili toto temné obdobie našich dejín.

Počúvajte ich príbehy a odovzdávajte ich ďalším generáciám. Čoskoro už nebude medzi nami nikto, kto by mohol osobne vydať svedectvo o tomto období. Potom bude na nás, aby sa na pravdu nezabudlo.

Dnes tu stojím ako potomok tých, ktorí prežili, ale aj ako príbuzná tých, ktorí boli zavraždení.

Želám si, aby už žiadna ďalšia generácia nemusela prežívať to, čo prežívali naši starí rodičia. Aby žiadna ďalšia rodina nemusela niesť podobnú stratu.

Minulosť už nedokážeme zmeniť. Môžeme však ovplyvniť, ako sa budeme správať dnes.

Či zostaneme ľahostajní, alebo sa zastaneme druhého človeka. Či sa odvrátime, alebo mu podáme pomocnú ruku.

Tak ako ju kedysi niekto podal môjmu starému otcovi.

Aj naše rozhodnutia môžu raz ovplyvniť niečí život.

Nech je pamiatka všetkých nevinných obetí Kremničky požehnaná.

Zichronam livracha.

Ďakujem vám.