SLICHOT
Slichot je termín na označenie kajúcnych a uzmierujúcich modlitieb, ktoré sa prednášajú v pôstne dni od mesiaca elul až po Roš Hašaná a ich úlohou je zintenzívniť vnútorné kajúcne rozpoloženie veriacich. Prvé zmienky o nich sú zaznamenané v Mišne (Taanit 2.4).

Medzi Slichot sa radí Ž 145 (Ašrej), Kadiš, 13 Božích atribútov (šloš esre Midot; Ex 34.6-7), kajúcne modlitby, verejné vyznania, žiadosti (tchinot) o Božie odpustenie, liturgická poézia (pijut) a pod.

Medzi Aškenázskymi Židmi je zvykom Slichot prednášať od posledného sobotného večera pred Roš Hašaná a potom každý ďalší deň pred modlitbou šachrit, až do 29.elulu. Ak by medzi spomínaným Šabatom a Roš Hašaná bolo menej ako tri dni, Slichot sa začínajú prednášať o týždeň skôr.

Sefardskí Židia tak robia každé ráno pred východom slnka už od 1. elulu a pokračujú cez Roš Hašaná po koniec Desiatich dní pokánia. Slichot pre Jom Kipur majú špecifickú liturgiu, uvedenú v machzore pre Vysoké Sviatky a je doplnená o typické modlitby ako Kol Nidrej, či Avínú Malkénú, alebo Tašlich, prednášaný pri vodnom toku na prvý deň RošHašaná, ak tento nepripadne na sobotu.

Je zvykom tiež od 1. do 28. dňa mesiaca elul, pri rannej a večernej bohoslužbe, okrem piatku popoludní a šabatu, trúbiť na šofar: tekia, Ševarim, Terua, Tekia.
Posledný deň pred Roš ha-šana sa na šofar netrúbi, aby sa oddelili dni slichot od Roš ha-šana, na ktorý sa už opäť trúbi.

ROŚ HAŚANA

Doslova “Hlava Roka” – t.j. začiatok roka, podobne ako Roš Chodeš – Nový Mesiac (začiatok mesiaca).

Roš HaŠana je podľa Tóry jednodňový sviatok (Lv 23.24, Nu 29.1), avšak slávi sa dva dni, kvôli obtiažnemu určeniu skutočného astronomického nového mladého Mesiaca, ktorý s určitosťou možno voľným okom uvidieť nie skôr ako dva dni po Nove.

Roš HaŠana má aj iné názvy. “Zichron trua” – Spomienka trúbením (Lv 23.24), Jom trua – Deň trúbenia (Nu 29.1), Jom ha-din – Deň súdu (Miš RH 2.2), či Jom ha-zikaron – Spomienkový deň (Lev 23.24), alebo dokonca “Narodeniny sveta” (Mišna, RH 10b, 27a).

Tóra predpisuje v čase novolunia, splnu a sviatku trúbiť na šófar (Ž 81.4-5). Pôvodne to bol chrámový rituál, ktorý sa v stredoveku rozšíril aj na obdobie celého mesiaca elul, predchádzajúceho Roš HaŠana (viď článok Slichot). Podľa talmudickej tradície totiž 1. elulu vyšiel Mojžiš po druhé Desatoro a zatrúbením na šófar, upozornil Izrael, aby tentokrát nezhrešili a nepostavili druhé zlaté teľa. Po celý mesiac sa trúbi ako pripomienka blížiacich sa “hrozných dní” (desať dní pokánia).

Iná tradícia spája zvuk šófaru s hrmením na hore Sinai.

Samotný šófar patrí medzi najstaršie hudobné nástroje. Používal sa hlavne na zastrašovanie nepriateľa, zvolávanie ľudu, či na vyhlásenie vojny. A tiež na zvestovanie novmesiaca. Počas celého elulu sa trúbi naň krátko, počas Desať dní pokánia sú tóny dlhé, tiahle a tklivé.

Talmud interpretuje jeho význam tým, že zvuk šófaru má moc popliesť Satana a odvrátiť ho od žalôb voči veriacim. Jeho zvuk ho totiž presviedča, že prišiel Mesiáš, čo znamená, že jeho moc pôsobenia jeho príchodom končí.

Na šófar sa trúbi tromi druhmi zvukov. Dva z nich (trua – popisované ako vzlyky a tkia) spomína už Tóra (Nu 10.5-8) a Mišna (RH 4a). Tretí z nich (ševarim) bol zavedený učencami dodatočne. Talmud ho popisuje ako vzdychy. V niektorých spoločenstvách je zvyk trúbiť na šófar 100 krát, podľa talmudického komentára rabi Meira, ktorý tvrdil, že človek je povinný denne odriecť 100 požehnaní (Menachot 43b). A nakoľko podľa Ž 89.16 je vypočutie šófaru požehnaním, zaviedol sa v stredoveku zvyk trúbiť na šófar 100 krát.

Trúbenie na šófar sa vzťahuje vždy na každé z troch hlavných požehnaní Musafu (dodatková modlitba nahrádzajúca po churbane, dodatkové obete na sviatky) pre Roš HaŠana. Ide o požehnanie “kráľovstva” (malchujot), ako symbolu dňa stvorenia, kedy je Hospodin prehlásený za kráľa a kedy sa vyjadruje zároveň viera vo svet, ako v dokonalé Božie Kráľovstvo pre všetky národy; požehnanie “pamätania si” (zichronot), symbolu Božieho pamätania si všetkých našich činov z minulého roka, podľa ktorých nás hodnotí, je to zároveň symbol spásy, ako spomienka na Izákovo obetovanie a o posledné tretie požehnanie “baraních rohov” (šofarot), symbolu oddanosti Tóre, ako Božiemu zjaveniu, cez ktoré vedie cesta k lepšiemu ľudstvu a lepšej spoločnosti.

Ďalším zvykom na Roš HaŠana je obrad nazývaný Tašlich (dosl. “odhodíš”). Jeho korene možno vidieť v knihe Micheáš (7.19), ale mnohými učencami bol napriek tomu v minulosti považovaný za pohanský. Obrad totiž pozostáva z “odhodenia” odrobiniek, symbolizujúcich hriechy veriacich, rybám do vody. Súvisí to možno s poverou, že odovzdaním daru Satanovi a teda jeho podplatením, sa dá zabrániť jeho ďalšiemu ubližovaniu. Jednoduchý ľudia naviac pôvodne verili, že duchov sídliacich vo vodných tokoch, si možno udobriť práve takýmto spôsobom.

Kabalista rabi Horowitz dotiahol význam zvyku do súvislosti podobnosti ľudí a rýb. Tak, ako sa ryby môžu vo vode zachytiť do siete a uviaznuť v nej, tak aj človek sa môže chytiť a uviaznuť v spleti hriechov života.

Podozrenie na rovnako pohanský zvyk, pochádzajúci z babylonského obdobia sa vzťahuje na obrad kaparot, ktorý sa koná deň pred sviatkom Jom Kipur. Zmienky o ňom pochádzajú z 9.storočia, zo spisov gaonim.

Vznikol pravdepodobne tiež z viery jednoduchého ľudu, že chorobu, či hriech možno preniesť na živé zviera, či neživý predmet. Počas kaparot sa 3 krát máva nad hlavou sliepkou, alebo kohútom (v núdzi husou, alebo rybou), pričom sa prednesú slová: “toto je moja náhrada, moja zástupná obeť, moje odčinenie. Táto sliepka sa stretne so smrťou, ale ja si budem užívať dlhého šťastného života”. Potom sa čítajú časti zo Žalmov a z Jóba a potom na to sa sliepka a zabije a veriaci ju spolu s rodinou zje, alebo ju daruje chudobným. Práve hydina sa používa preto, že po zničení Chrámu, nemožno na takýto účel použiť zviera, ktoré pôvodne slúžilo ako obetné. Zvyk sa zachoval hlavne medzi nemeckými a poľskými Židmi. Neskôr bola sliepka nahradená mincami, ktoré sa neskôr použili na charitu.

Na Roš HaŠana je zvykom jesť okrúhle potraviny, symbolizujúce celistvosť nadchádzajúceho roka, bez zlých udalostí. Jabĺčka, hrozno, granátové jabĺčka (jednotlivé zrnká oboch symbolizujú zároveň 365 dní v roku). Okrúhla sa robí aj chala . Býva sladká, narozdiel od sobotnej. Namiesto do soli sa namáča spolu s jablkami do medu, aby bol nadchádzajúci rok sladký. Med sa na tento účel používa už 1500 rokov.

V niektorých oblastiach je tiež zvykom jesť na Nový Rok rybacie hlavy, ktoré symbolizujú začiatok roka. Hlava = Roš.

Zvykom je priať si na Roš HaŠana: “lešana tova “tikatenu” – “k novému roku kiež sme zapísaní”. Myslí sa tým do “Knihy života”. Do tej sú v deň Nového Roku zapísaní všetci spravodliví. Naopak, všetci zlí sú zapísaní do “Knihy smrti”. O osude drvivej väčšiny všetkých ostatných sa rozhoduje až do Jom Kipur, kedy je nad každým z nás vynesený definitívny rozsudok na nasledujúci rok (Tal.RH 16b). Podľa kabalistov, dôjde k definitívnemu rozhodnutiu až na 8. deň sviatku Sukot, kedy je nenapraviteľným hriešnikom navždy odňatá časť duše – CELEM. V prípade, že sa predsa len preukáže, že by rozsudok smel byť zmiernený, hriešnik si svoje hriechy neodpyká smrťou, ale ťažkou chorobou. Okrem toho smie byť duša odňatá tiež v noci sviatku Roš Hašana, avšak dôvodom je v totmo prípade účel ukázať človeku, čo sa deje po zapečatení jeho negatívneho osudu (moše Kordovero: Pojerdnanie o duši).

Preto možno počas 10 dní pokánia Božie rozhodnutie o našom potrestaní ešte zvrátiť patričným pokáním a sebaspytovaním.